Miesto chudnutia som sa dal vlastne na hladovku

S myšlienkami na chudnutie som začal  v okamihu, keď sa ma kamarát, s ktorým sme sa pár rokov nevideli, spýtal, či mi už vystavili zakáľací list. Musel som na neho urobiť skutočne prekvapený pohľad, lebo mi s obrovským smiechom oznámil, že tak sa u nich hovorí ľuďom, ktorých váha sa blíži zvieratám určeným na porážku. Poviem vám, že nič príjemné. Diéty ma nikdy nezaujímali, nad zložením jedálneho lístku som nepremýšľal, čo som dostal na tanier zjedol som. Po preskúmaní toho, aké sú možnosti, rozhodol som sa pre nulovú diétu. Jej podstatou bolo nejesť takmer nič, hlavne piť. Telo sa mal „kŕmiť“ z uložených zásob tuku, ktoré som si za roky nasyslil.


Veľmi rýchlo som ale zistil, že ide v skutočnosti o hladovku, kde mi síce ubúdalo trochu tuku,ale hlavne mi začali ochabovať svaly a telo som si viac rozbil ako dal do poriadku. Čo bolo ale najhoršie, nezvládol som takéto chudnutie psychicky. Bol som podráždený, plný stresu a občas mi bývalo mdlo. Zbytočne som si našiel príklady ľudí, ktorí to vydržali niekoľko rokov, keď ja som bol odrovnaný po pár dňoch. K chudnutiu sa určite ešte vrátim, ale radšej kombináciou menšieho množstva stravy a pohybu, než snahou napodobniť Gándhího.

Čitateľ Peter.